Každý má v svojom živote trápenia. V srdci má svoju bolesť a toľko citov, ale nikto tomu nevenuje pozornosť. A aj môj život je niekedy až neopísateľne neznesiteľný, niekedy aj viac ako zvládam. A nielen ten môj. Nikto tam dole pod oknami na uliciach si nevšíma tvoju bolesť pretože má dosť práce so svojou vlastnou. Tí krásny, tí obľúbený, tí čo sa ti vysmievajú. Všetci. Keby si len počul/la čo cítia. Vyzerá to, že dole je ticho. Nie je. Je to ohlušujúce...
Tento citát môžu u mňa ľudia na icq vidieť často. Potom príde otázka, prečo? Je ti niečo? Alebo reakcia, že skvelý status. No ja to tam nemám len tak zo srandy. Tento výrok je neskutočne pravdivý a tak reálny. Veľmi mi pripomína tento náš život. Koľko nešťastných a utrápených ľudí je vo svete. Koľko krát sa stalo, že niekto známy mal nejaké problémy, ale snažil sa ich nedávať najavo a ani nemusel, lebo sa ho nikto nespýtal ako sa má, čo ma nové ale nie iba takou formou, že zo slušnosti sa spýtam, ale tak naozaj. Prečo je to tak? Prečo sa človek o človeka už nezaujíma? Lebo, ako na to už odpovedá citovaný text, každý ma dosť vlastných problémov. O niektorých ľudia hovoria, ale o iných, tých osobných sa málokomu chce len tak hovoriť. Ja sama som bola niekedy taká, že som každému vešala všetko na nos, ale ako tak čas išiel a ja som bola staršia, postupne som si začala vyberať ľudí, ktorým môžem povedať všetko možné. Ale teraz už dlhšiu dobu už skoro nikomu nič nehovorím. Nikto sa nezaujíma, tak môžem mlčať. Prechádzam všetkými možnými situáciami sama, snažím sa žiť naplno, robiť to čo chcem a čo je nutné. Ale ma to jednu nevýhodu a to že všetky tie veci, tie ranky a trápenia sú stále vo mne. Sú ako brzda a nieje ich málo. No nielen trápenia, ale aj veci zo všedného dňa, maličkosti o ktoré sa s niekým chcem podeliť. Ale stále ich mám len pre seba. Niekedy si aj myslím, že už niekomu niečo poviem, to o čo sa s tým človekom chcem podeliť, ale nakoniec skončím ako poslucháč a potom už ani nemám nejakú chuť niečo hovoriť. Absorbovala som nové informácie. A tak sa to hromadí. Z času na čas sa stretnem s kamarátmi, pri ktorých v kuse kecám, ale toho času je naozaj veľmi málo. Takto vyzerá môj život, ale koľko iných ľudí by sa s ním vedelo stotožniť alebo koľkým životom sa podobá? Kam to vlastne spejeme? Všetci sa stále náhlime niekam v pred a zabúdame čo je naozaj dôležité. Skúsme zmeniť svoje postoje. Skúsme sa viac zaujímať o iných, venovať ľuďom pozornosť, aj keď sa na to možno necítime. Možno práve rozhovorom s iným človekom, môžeme nájsť odpovede na viaceré otázky ktoré nás trápia, možno ten dotyčný prežíva niečo podobné ako ty, možno vám to pomôže nájsť smer. Neviem, je naozaj veľa možnosti. Je len na nás, čo spravíme...
Komentáre