žijúca v snoch, zomierajúca v realite

Zadymené okná a za nimi čierny svet.
Prázdnota sa vkráda do duše,
kde si hľadá svoje miesto.
Krok sem, krok tam... A už ju úplne osídlila.
Zvládnem to sama!
Veď stále je to tak.
Nikto nevie pomôcť, nikto sa nestará.
Nemám nikoho, kto by ma ochránil.
Tak to bolo, je.... A bude?
Možno. Čas sa len kvôli mne nezastaví.
Ide ďalej. Beží.
Deň čo deň.
Opakujem stále tie isté slová pre teba!
Nemôžem stále vyhrávať aj tvoje boje,
ak to sám nechceš.
Nemôžem ťa naveky zachraňovať.
Musíš dospieť.
Nemôže to byť stále o tom, že ja ťa zachraňujem,
ale ty na mňa kašleš.
Neochrániš ma, ani nevieš ako!
Proste, prečo by teba malo trápiť, čo je so mnou?!
Nevadí.
Stále počujem: "Ty si silná, to zvládneš..."
Jasné, musím byť. Čo iné mi ostalo.
Vzdať sa?  To nikdy!
Len ja a svet.
Kto z koho?
Hlavne neukázať strach...