žijúca v snoch, zomierajúca v realite

Vedeli to.  Boli to posledné chvíle, ktoré patrili iba im. ...

A čas nemilosrdne utekal...

Boli spolu. Akokeby prvý no zároveň aj posledný krát. Boli na čarovnom mieste, ktoré bolo stvorené iba pre nich, iba pre tieto chvíle. Boli to tie najveselšie, ale zároveň najbolestivejšie okamihy. Akoby vytrhnutý z reality krutého sveta. Sveta, v ktorom nemohli byť... Milovaný, jeden druhým. Vedeli, že musia žiť, každý však zvlášť. Inak to nešlo. Nebol to jeden s tých smutných príbehov, kde na konci zaznie veta „a žili šťastne až do smrti“. Ale aj napriek tejto temnej budúcnosti, ktorá stála pred nimi, napriek všetkému a všetkým, tieto chvíle patrili im. Boli šťastný. ONA bola s ním a ON bol s ňou. Rozprávali sa. O detstve, o hlúpostiach ktoré stvárali, o snoch ktoré mali v ich vysnívanej, žiaľ nereálnej, budúcnosti. Smiali sa. Málokedy vidieť ľudí tak šťastných ako boli  tí dvaja.

...A čas ďalej plynul...

A muselo to prísť. Chvíľa, keď zvonenie telefónu prerušilo ich lietanie v oblakoch a znieslo ich naspäť na zem. Nasledovala rozlúčka. Rozlúčky sú vždy smutné, ale zároveň však nesú nádej na ďalšie stretnutie. Väčšinou to tak je. Nie však pre nich.

...tik tak...

 „Ahoj“ obyčajné slová. Rozlúčka obyčajných ľudí. No v ich očiach bolo napísané všetko. Nebolo tam slovko „Ahoj“ ale „Zbohom“. Túžba naposledy objať toho druhého. Žiaľ, úzkosť, smútok. Už nikdy to nebude také. Už sa nič nedá zmeniť. Cítili to. Vedeli to. Posledný pohľad plný bolesti, ale aj plný bezhraničnej lásky...    Zbohom....