žijúca v snoch, zomierajúca v realite

Snívať a veriť. Jednoduché slová. Ale čo znamenajú? Skúsme sa v myšlienkach vrátiť do detských čias. Čias, kedy pojem „krutá realita“ bol ešte tabu. Do čias keď sme nepoznali horory, thrillery, romantické filmy a či dokonca naše „obľúbene“ telenovely. Do čias, keď naším chlebom každodenným boli rozprávky a fantastické príbehy. Vtedy to bol čas snívania. Skoro každé dievča sa túžilo stať princeznou a stretnúť princa. Chlapci túžili byť hrdinami a tak zachrániť svet. Snívali sme o tom, aké to bude keď dospejeme. Verili sme rozprávkam, lipli na nich. Ako sa dá švihnutím čarovného prútika zmeniť všetko zlé, verili sme že zlo nikdy neporazí dobro a že  zlý králi, bosorky a iné zlé bytosti budú porazené statočnými bojovníkmi. Verili sme nádeji, ktorá sa skrývala za každým príbehom, rozprávkou a ktorá si našla miesto aj v srdci. Boli to krásne časy. Dúfam, že so mnou súhlasíte.  No naneštastie dospievame a čím je človek starší tým menej verí rozprávkam, lebo tie sú vraj len pre deti. Ľudia prestávajú snívať, že vraj prečo, keď aj tak je všetko nanič a určite to už lepšie nebude. Takéto myšlienky v nás zabíjajú tie deti, ktorými sme boli. A to je smutné. Tento svet potrebuje stále nádej. Tú nádej ktorá je ukrytá v rozprávkach, v detských očiach a v srdciach všetkých ľudí.